QUO VADIS ? Austrálsky tenis

Austrália ako usporiadateľ jedného zo štyroch grandslamov bola vždy jednou z tenisových veľmoci. Od čias Roda Lavera už uplynulo veľmi rokov, ale v minulosti nie tak dávnej sa Australčania mohli spoľahnúť na hráčov ako Mark Phillipoussis, Patrick Rafter no najmä na svetovú jednotku a miláčika domáceho publika Lleytona Hewitta.

Austrálčanie nepochybne verili, že po tejto ére príde nová generácia s podobnými úspechmi. Keď sa v roku 2009 stal vtedy 16 ročný Bernard Tomič najmladším víťazom v prvom kole na Australian Open v histórií open éry, tak nikto nepochyboval že Austrália má našľapnuté k ďalšej svetovej jednotke. Omyl. Balkánska povaha sa v Tomičovi naplno prejavila a nedovolila mu rozvinuť jeho nesporný talent.

zdroj: http://www.abc.net.au

Na Bernarda sa rýchlo zabudlo keď vyhral juniorku Australian Open a predtým aj US Open Luke Saville. Lenže Lukov prechod medzi profesionálov bol ukážkový príklad toho, že juniorské výsledky nemusia nikdy nič znamenať. Taký Donald Young by o tom vedel napísať knihu. Lenže keď v roku 2013 sa v juniorskom finále stretli proti sebe dvaja grécky tenisti (pardón Austrálsky ) Thanasi Kokinakkis a Nick Kyrgios bolo v Austrálií opäť počuť že toto je jasná budúcnosť. Pravdu mali asi len z polovice. Nick Kyrgios je bezpochýb tenisový supertalent, zjav na ktorý sa nezabúda. Rozhodne väčší talent akým bol Bernard Tomič a nič mu nemalo brániť v tom aby obnovil časy Lleytona Hewitta. Ale niečo sa predsa len našlo. Nickova hlava a psychika. Tak ako dokáže Nick devastovať svoj supertalent je až na zaplakanie a nielen austrálskemu divákovi to musí byť ľuto. Stále všetci veria, že Nicka vezme do rúk autorita, ktorú bude rešpektovať a vráti sa k tenisu. Niekto by sa už mal ozvať Lendlovi .

Od čias keď bol Nick juniorom zažiarila austrálska tenisova škola ešte dvakrát. Najprv to bolo pri výhre Omara Jasiku, ktorý vyhral na US Open a potom v minulej sezóne, keď triumfoval Oliver Anderson.

Omar Jasika nemá síce taký progress a drive medzi profesionálmi ako tomu bolo spočiatku u Kyrgiosa, Tomiča či Kokinakkisa, ale predsa len ukazovať jeho talent. Minulý rok už dokázal prekvapujúco vyhrať zápas prvého kola na AO s Ilyom Marchenkom a dobrý úvod do sezóny mal aj tento rok, keď bol vo finále na challengeri v Happy Valley.

Ak si Austrálčania mysleli, že problémom ich mladučkých nádeji je len ich hlava a nezvládnutá stúpajúca sláva, tak to ešte netušili čoho sa dočkajú pri mladučkom Oliverovi Andersonovi. Ani nie rok po tom čo Oliver vyhral juniorku na domácom AO a v Austrálií bol za superstar sa dočkal ešte väčšej mediálnej pozornosti. Negatívnej. Oliver bol obvinený austrálskou políciou že na challengerov turnaji v Traralgone na jeseň minulého roku zámerne prehral prvý set proti Harrisonovi Lombemu vo vysokých kurzoch v pomere 4:6, samozrejme neskôr Oliver zapol na normálny level a Lombe následne rozbil 6/0 6/2. Nuž v Austrálií by mali zrejme udeľovať cenu za originalitu ako zničiť svoj supertalent.
A tak sa musíme obzerať ďalej. V prvom rade v Austrálií majú veľmi nenápadného no o to lepšieho Jordana Thompsona. Má už síce 22. Nemá talent ako nikto z vyššie spomenutých hráčov, ale potenciál na top 20 rozhodne áno.

A čo nováčikovia ?

Chris O´Conell so skvelou celodvorcovou hrou, ale na Australčana slabučkou kondičkou ?Matthew Barton a jeho delový servis ? Podľa nás ak niekto môže uspieť tak je to aktuálna juniorska svetová sedmička Alex De Minaur. V Alexovi sa kĺbi australská hardcourtová agresívna škola a španielská antuková. Alex si dokonca dlho mohol vybrať, ktorú krajinu bude reprezentovať, keďže v Španielsku vyrastala pochádza odtiaľ jeho mama, no nakoniec sa spolu s rodičmi presťahoval a žije v Austrálií. Alex vyzerá nádejne. Má celodvorcovú a najmä pestrú hru. Nie je zaťažený že v repertoári len jeden skvelý úder a ten keď nefunguje tak nemá plán B. Mali by sme teda bližšie sledovať jeho kariéru. Už najbližšia sezóna nám napovie viac.